Emma Reyes v sérii listov rozpráva o svojom detstve v Kolumbii na začiatku 20. storočia. Memoáre písala počas tridsiatich rokov a sú opisom neskutočného odhodlania a predstavivosti dievčaťa, ktoré vyrástlo v absolútnej chudobe.
Emma Reyes bola nemanželské dieťa, žila v izbe bez okien, vody a záchoda v Bogote, kde so sestrou prežili len vďaka svojej vynaliezavosti. Keď ich matka opustila, zostali v katolíckom kláštore so stopäťdesiatimi sirotami, kde umývali podlahu a riady, žehlili a prali, šili odevy, vyšívali ozdoby pre mníšky – a báli sa diabla.
LIST ČÍSLO 1
Môj drahý Germán,
dnes o dvanástej na obed Generál de Gaulle opustil Elyzejský palác a ako jedinú batožinu si odniesol jedenásť miliónov deväťstoštyridsaťtritisíc dvestotridsaťtri NIE vhodených do urien jedenástimi miliónmi deväťstoštyridsaťtritisíc dvestotridsiatimi tromi Francúzmi, ktorí ho tým odmietli. Vlny emócie, ktoré v nás správa vyvolala, mi pripomenuli najvzdialenejšiu spomienku z detstva.
Žili sme v jednoizbovej búde bez okien a s jedinými dverami, ktoré viedli na ulicu. Príbytok sa nachádzal na Carrera Séptima v ľudovej štvrti Bogoty zvanej San Cristóbal. Popred nás prechádzala električka, ktorá mala zastávku o pár metrov ďalej pri pivovare, kde sa varili pivá Leona Pura a Leona Oscura. V izbe sme žili ja, moja sestra Helena, malý chlapec, ktorého sme volali Drobček, a seňora s dlhočiznými hustými čiernymi vlasmi, ktoré ju úplne zakrývali. Vždy keď si ich rozpustila, vydesená som sa s krikom ukryla pod jedinú posteľ v miestnosti.
Náš život sa odohrával na ulici. Každé ráno som musela zájsť na skládku za fabrikou, aby som vyprázdnila nočník, ktorý sme používali počas noci; bol to obrovský smaltovaný biely nočník, hoci smalt už bol takmer úplne obitý. Nemali sme elektriku. Nemali sme ani záchod, preto nebolo dňa, keď by nočník – slúžiaci na malú aj veľkú potrebu – nebol plný až po okraj. Zápach, ktorý z neho sálal, bol taký odporný, že som doň cestou neraz vracala. Cesta z izby na skládku s preplneným nočníkom bola pre mňa najtrpkejšou chvíľou dňa. Musela som kráčať s takmer neustále zadržaným dychom, s očami upretými na masu výkalov som sledovala jej rytmus, posadnutá hrôzou, že ju vylejem skôr, ako dôjdem na skládku, za čo by som bola prísne potrestaná. Držala som nočník pevne v oboch rukách, akoby som niesla vzácny predmet. Navyše jeho tiaž bola vskutku obrovská, nad moje sily. Keďže moja staršia sestra musela chodiť k žriedlu po zásoby vody na celý deň a Drobček zas po uhlie a vynášať popol, nikdy mi nemohli pomôcť s nočníkom – ich cesty totižto viedli opačným smerom. Keď som už nočník vyprázdnila, prišla najšťastnejšia chvíľa môjho dňa. Na skládke trávili dni všetky deti z ulice, hrávali sa, vykrikovali, gúľali sa dolu ílovitým kopcom, nadávali si, bili sa, váľali sa v blate a mlákach, rukami sa prehrabávali v odpade a hľadali to, čo sme nazývali pokladmi: plechovky, na ktorých sme mohli hrať ako na hudobných nástrojoch, staré topánky, kusy drôtu, gumy, palice, obnosené šaty; všetko nám pripadalo zaujímavé, bolo to naše ihrisko. Ja som sa však hrávala len zriedka, pretože som bola najmenšia a väčšie deti ma nemali rady. Môj jediný kamarát bol Mrzák, hoci bol najstarší. Mrzák prišiel o jednu nohu, odsekla mu ju električka, keď sa jedného dňa hral s vrchnákmi od piva a kládol ich na koľajnice, aby mu ich kolesá električky zlisovali ako mince. Rovnako ako aj všetci ostatní i on chodieval bosý. Pomáhal si palicou, a hoci mal len jednu nohu, dokázal závratne skákať; keď sa rozbehol, nebolo nikoho, kto by mu stačil.
Mrzák ma vždy vyčkával pred vstupom na skládku, kde som vyprázdnila nočník a narýchlo ho očistila trochou trávy a starých listov a napokon som ho ukryla vždy do tej istej diery za eukalyptom. Jedného dňa Mrzáka rozbolelo brucho a nechcel sa hrať, a tak sme si sadli na úpätie svahu a pozerali sme sa na ostatných. Hlina bola mokrá a ja som z nej začala robiť figúrku. Mrzák nosil stále tie isté nohavice, keďže mal len jedny jediné a aj to trikrát väčšie ako on; musel ich mať okolo pása previazané šnúrou. Vo vreckách tých nohavíc skrýval všetky svoje poklady: kamene, vĺčky, povrázky, sklenené guľky a kus čepele z noža. Len čo som dokončila hlinenú figúrku, vzal mi ju, vybral z vrecka svoj polonôž a špičkou jej na hlave spravil dve dierky – akože oči – a ešte jednu väčšiu – ústa. Keď to dokončil, povedal:
„Táto figúrka je veľmi malá, zväčšime ju.“ A tak sme ju zväčšili a pridávali k nej stále viac hliny.
Keď sme sa na ďalší deň vrátili, figúrka sa povaľovala tam, kde sme ju nechali. „Spravme ju ešte väčšiu,“ navrhol Mrzák. Aj ďalší, ktorí postupne prichádzali, sa k nemu pridali: „Áno, zväčšime ju,“ povedali.
Niekto našiel starú a vskutku veľmi veľkú dosku – rozhodli sme sa, že figúrku urobíme rovnako veľkú, aby sme ju mohli na nej prenášať a robiť s ňou procesie. Niekoľko dní sme k postavičke pridávali a pridávali hlinu, až kým nebola rovnako veľká ako doska. Vtedy sme sa rozhodli dať jej meno: nazvali sme ju Generál Rebollo. Neviem ako ani prečo sme vybrali práve to meno, v každom prípade sa Generál Rebollo stal naším bohom. Obliekli sme ho do všetkého, čo sme našli na smetisku, a prestali sme sa naháňať, bojovať či skákať, pretože sme sa venovali len jemu. Každá naša hra sa zrazu točila iba okolo Generála Rebolla, ktorý sa, samozrejme, stal ústrednou postavou všetkých našich výmyslov. Celé dni sme prežívali iba okolo jeho dosky, niekedy sme sa tvárili, že je dobrý, inokedy zlý, no väčšinu času bol čarovnou a mocnou bytosťou. Tak prešlo mnoho dní a veľa nedieľ, čo pre mňa bývali najhoršie dni v týždni. Každú nedeľu ma totiž od poludnia až do noci nechávali samu zamknutú v našom príbytku. Keďže svetlo dnu presvitalo len cez škáry a veľkú kľúčovú dierku, trávila som hodiny s okom pritisnutým na tej dierke, aby som videla dianie na ulici a prestala sa báť. Keď sa žena s dlhými vlasmi vrátila aj s Helenou a Drobčekom, pravidelne ma našla spať opretú o dvere, vyčerpanú z toľkých hodín pozerania sa cez kľúčovú dierku a snívania o Generálovi Rebollovi.
Hoci Generál Rebollo podnecoval tisícky hier, postupne prestával byť naším hrdinom. Naša obmedzená predstavivosť už v jeho prítomnosti nenachádzala inšpiráciu, a ako plynuli dni, chcelo sa s ním hrať čoraz menej detí. Generál Rebollo tak začal tráviť dlhé hodiny osamote, nikto sa už nestaral o jeho šaty a ozdoby. Až jedného dňa Mrzák, jeho najvernejší, vystúpil na starú škatuľu, trikrát udrel palicou a hlasom zlomeným od dojatia zakričal: „Generál Rebollo zomrel!“
V pomeroch, ako boli naše, človek už od narodenia vedel, čo znamená hlad, chlad a smrť. So sklonenými hlavami a očami plnými sĺz sme pomaly podišli ku Generálovi Rebollovi.
„Na kolená!“ zakričal znovu Mrzák. Všetci sme si kľakli, dusili sme v sebe plač, nikto sa neodvážil povedať čo len slovo. Syn uhliara, ktorý bol od nás starší a zvykol sedávať na skale a čítať si stránky novín nájdených na smetisku, pristúpil k nám a povedal:
„Hlúpi sopliaci, ak vám zomrel Generál, tak ho pochovajte.“
Postavili sme sa a rozhodnutí pochovať ho na skládke sme sa pokúsili zdvihnúť dosku, no všetko naše úsilie bolo márne, nedokázali sme ňou ani len pohnúť. Rozhodli sme sa ho teda pochovať po kusoch; každú nohu sme rozdelili na tri časti, rovnako aj ruky. Mrzák povedal, že hlavu treba pochovať celú, a tak sme ju uložili do starej plechovky. Štyri najstaršie deti ju potom niesli, všetci sme pochodovali za nimi a plakali sme ako siroty. Obrad sme zopakovali s každou časťou nôh a rúk, až napokon ostal iba trup. Ten sme rozbili na mnoho kúskov, z ktorých sme urobili hlinené guľôčky. Keď z trupu Generála Rebolla už nič neostalo, rozhodli sme sa hrať na vojnu s guľôčkami, ktorých bolo toľko, koľko NIE si dnes odniesol Generál de Gaulle.
Emma Reyes
Paríž 28. apríla 1969
Viac o knihe Memoáre v listoch a jej autorke Emme Reyes nájdete na stránke Inaque.