Rachel Kushner_Mars

Klub Mars

5

Môžete spojiť môj osud s nocou, keď som zistila, že na mňa čaká Kurt Kennedy, ale ja ho spájam s procesom, so sudcom, s prokurátorom, s mojím advokátom ex offo.

Zo stretnutia so svojím právnikom si pamätám: nakladali ma do výťahu, ktorý smrdel ľudským potom ionizujúcim na nerezovom povrchu. Elektrické šero naplno pustených žiariviek. Súdny tón hlasu. Mokasíny s nápisom na boku Okres LA.

Keď nastal čas, súdni zriadenci ma viedli po chodbe. Oni kráčali, ja som šuchtala nohami v putách k dlhému sklenému boxu na oddelení tridsať, kde sa obžalovaní z vyšetrovacej väzby stretávajú so sudcom. Priviedli ma do vypočúvacieho boxu, ktorý mal na úrovni tváre otvor, aby sa obžalovaní mohli rozprávať so svojimi právnikmi. Mala som odtiaľ kompletný výhľad na súdnu sieň. Bola tam moja matka. Som jej dcéra a jej dcéra je nevinná. Jej prítomnosť mi dodala detinskú nádej. Keď ma uvidela, nešťastne zamávala. Pristúpil k nej súdny zriadenec a niečo jej povedal. Asi že mávať je zakázané.

Tabuľky v súdnej sieni hlásali Zákaz rozvaľovať sa! Zákaz žuť žuvačky! Zákaz spať! Zákaz jesť! Zákaz používať mobily! Zákaz vstupu deťom do desať rokov, ak nie sú predvolané štátom za svedkov! V každej súdnej sieni, kde som musela sedieť, keď sa môj prípad preciedzal cez systém, som sa ich usilovala nečítať. Človek musí dávať najavo stopercentnú ľútosť, vždy keď sa naňho niekto pozrie, či už porotca, príbuzný obete, alebo sudca. V každej chvíli musíte vyzerať, ako keby ste po tom, čo ste spáchali, nedokázali vydržať sami so sebou. Nesmiete vyzerať znudene, lačne alebo unavene. Smiete vyzerať len neskutočne previnilo, aby ste ostatným pripadali o čosi menej vinní.

Očami som pátrala po tom, kto by mohol byť mojím právnikom, hľadala som ho medzi právnikmi pred sudcovskou lavicou.

Môj prípad mal prísť na rad po obžalovanom vedľa mňa, ktorého súd volal Johnson: Ľud verzus Johnson. Nemohla som sa dočkať svojho advokáta, ale ešte stále sa neukázal, tak som sa prizerala, ako sa tento Johnson pokúša komunikovať so svojím právnikom, starým pánom so šedivými vlasmi, čo mu splývali na chrbát.

„Moja mama je šerifka,“ sťažka zo seba vytisol Johnson. Mal také zdrôtované čeľuste, že sotva otváral ústa. Vydával hrdelné zvuky, ako keby ho drhli.

„Pán Johnson, vaša matka je šerifka?“ prehovoril starý právnik akože užasnuto. „V ktorom okrsku?“

„Nie moja. Mama priateľky. Kaucie.“

„Aha, takže vaša priateľka skladá za ľudí kaucie? Tak azda nie je šerifka, pán Johnson, všakže?“

„Jej mama má tú firmu.“

„Vaša svokra vlastní firmu súvisiacu s kauciami? Ako sa firma volá?“

„Yolanda.“

„A kde tá firma sídli, pán Johnson?“

„Všade.“

„Takže pracuje v niektorej pobočke firmy?“

„Ona ju vlastní. Vravím. Yo­‑lan­‑da.“

Pred sudcu predstúpil štátny zástupca, žalobca v Johnsonovom prípade. Žiaril, ako keby vyšiel z mangľa.

Zakaždým keď som sa odvtedy musela objaviť na súde, opäť a opäť som si uvedomila, že žalobcovia vyzerajú v každej súdnej sieni najkompetentnejšie. Upravení, úhľadní, poriadni fešáci, v oblekoch na mieru a s drahými koženými aktovkami. Zato advokátov ex offo človek spoznal už z diaľky podľa zlého držania tela, zle padnúcich oblekov a okopaných topánok. Ženy nosili vlasy nakrátko, praktické, škaredé strihy. Muži mali rozličné štýlové či neštýlové dlhé vlasy a každý z nich prekračoval limit šírky kravaty. Gombíky na košeliach im len­‑len viseli, sekundu pred odpadnutím. Aj všetci prokurátori vyzerali ako bohatí dobre odpočinutí republikáni, kým advokáti ex offo boli prepracovaní dobráci, ktorí prichádzali na súd zadýchaní, neskoro, trúsili papiere, ktoré už mali na sebe mriežkované odtlačky podošiev, pretože nespadli prvý raz. Ja, Johnson a každý, kto tu mal štátneho advokáta, mal pocit, že je v riti, totálne v riti.

Johnson povedal svojmu právnikovi, že potrebuje lieky na vysoký tlak. Nedostal ani lieky na hlavu. A potrebuje aj lieky od bolesti. Po strelnom poranení trpí chronickými bolesťami. A na dôkaz si zdvihol väzenské tričko. Ja som mu na hrudník nedovidela. Právnik takmer odpadol.

„Božemôj, pán Johnson, je zázrak, že ste vôbec nažive. A čo to máte s ústami?“

Starý právnik kričal, ako keby bol Johnson nahluchlý, pozorovala som ich napäto a nervózne, lebo som bola na rade.

„Zdrôtovali mi ich. Zlomil som si čeľusť. Som slušný občan. Mám dcéru.“

Právnik sa spýtal, kedy sa narodila.

„V tisícdeväťstoosemdesiatom.“

„Pán Johnson, mám dojem, že vtedy ste sa narodili vy.“

Tento obžalovaný, Johnson, mal dvadsaťjeden rokov. Strelné poranenia. Vysoký tlak. Chronickú bolesť. Vyzeral na štyridsaťosem. Prizerala som sa, ako fakty o jeho živote vychádzajú najavo, ako keď si niekto vyvráti vrecká na nohaviciach.

„Okej, okej,“ stonal Johnson. „Nadrogovali ma. Je mi to ľúto. Počka…“

Dívala som sa, ako si nadvihol nohu a spútanými rukami si nemotorne vyhrnul nohavice. Dátum dcérinho narodenia mal vytetovaný na lýtku. Prečítal ho pomaly, ako keby sa pokúšal dešifrovať historický nápis.

„Sudkyňa nemá rada vlámania do súkromných obydlí, pán Johnson.“

„Povedzte jej, že mi je to ľúto,“ vytisol Johnson cez zdrôtované čeľuste.

•••

Vedela som si predstaviť, že vo svojom živle by bol Johnson dokonale sebaistý, chlap nad vecou. Život. Nad vecou znamenalo zvládať život. Robiť všetko správne. Byť niekým, kto vzbudzuje rešpekt. Niekým, koho ženy milujú a nepriatelia sa ho boja, lenže teraz ho odtrhli od toho, pri čom žiari. Tak či onak, Johnson bol kompletná ľudská bytosť, hoci si nedokázal spomenúť, kedy sa narodila jeho dcéra.

Po tom, čo aj mňa ponorili do sveta takýchto Johnsonov, som zistila, prečo vyzeral v boxe tak slabomyseľne: tí sviniari mu bez jeho súhlasu pichli injekciu chlórpromazínu. Keď isté typy prevážajú na súd, dozorcovia si takto uľahčujú džob. Potom obžalovaní, slintajúci a odpálení nepríjemnými oblbovákmi, naozaj neurobia dobrý dojem na sudcu ani na vlastného advokáta ex offo, ktorý sa s nimi zhovára ako s trojročnými.

Keď sa výsluch Johnsona skončil, zriadenci si natiahli modré gumené rukavice, aby ho mohli odviesť. S putami na nohách ledva kráčal. Zriadenci si ho držali od tela čo najďalej. Choďte pomaly, povedal mu jeden. Keď sa Johnson potkol, odskočili bokom. Dopadol na domlátenú tvár a nikto mu nepomohol. Mal na sebe hnedú uniformu, takže bol z väzenskej nemocnice. Okresný náramok hlásal otvorené poranenia. Mohol šíriť bakteriálnu infekciu alebo aj niečo horšie. Vzdor. Depresiu. Dyslexiu. HIV. Mentálny úpadok. Smolu.

•••

Bola som na rade, ale nič sa nedialo. Sudkyňa odišla. Sedela som možno dvadsať minút, za mnou zriadenec, nijaký právnik nezavolal moje meno, cítila som matkin smútok, nedokázala som sa jej pozrieť do očí, lebo keby som to urobila, bolo by všetko ešte ťažšie. Obzerala som si orla na vrchu žrde so zástavou. Orol sa na drevenej tyči vznášal, ako keby práve chytil do pazúrov americkú zástavu, ktorá k nej bola uviazaná. Videla som plápolať obrovské zástavy vysoko na impozantných žrdiach. Mávajú ich v autosalónoch. Občas aj pri McDonalde, obrovské zástavy hrdo vejúce v mene biznisu a oznamujúce „Amerika“. Tu, v tejto súdnej sieni, vlajky viseli ochabnuto a nehybne, zapadali prachom. Zástava potrebuje vietor, pomyslela som si, práve keď sudkyňa oznámila moje meno a číslo prípadu a potom znovu moje meno a číslo prípadu.

Povedali mi, že svoj prvý kontakt s právnym zástupcom absolvujem teraz pri obžalovaní. Vstala som, ako mi zriadenec prikázal, ale neobjavil sa nijaký právnik.

Johnsonov právnik s dlhými sivými vlasmi dokrivkal až ku mne. Čo ten chce, blyslo mi hlavou.

„Slečna Hallová? Romy Hallová? Som váš advokát pridelený štátom.“

•••

S Johnsonovým právnikom môžete súcitiť, ak už inak nedáte, ale ja nemusím. Myslel to dobre. No bol to neschopný a prepracovaný starec. Vyjednal mi akurát dve doživotia a vôbec sa mu nepodarilo presadiť ako prípustný dôkaz celú trpkú históriu s Kurtom Kennedym, ktorý bol mnou načisto posadnutý.

Kennedy bol na mňa fixovaný. Spravil si z toho svoje životné poslanie, že bude stále pred mojou bytovkou. Že bude v garáži, keď si zaparkujem auto. Že bude postávať v preplnených uličkách obchodu neďaleko od môjho bytu. Že ma bude sledovať peši aj na motorke. Keď som začula hukot tej motorky, či skôr vysoké zavýjanie, mykla som sa. Volával mi tridsaťkrát za sebou. Zmenila som si číslo. Zistil si ho. Prichádzal do klubu Mars alebo tam už bol. Požiadala som Šípku, aby s ním urobil krátky proces, ale odmietol. Je to dobrý zákazník, vyhlásil. Ja som bola nahraditeľná. Muži, ktorí u nás míňali, nie. Kennedy ma prenasledoval a nedal mi vydýchnuť. Ale prokurátor presvedčil sudkyňu, že na správaní obete nezáleží. Nepredstavovalo predsa priamu hrozbu v predmetnú noc, a tak sa o ňom porota nikdy nedozvedela, ani jediný detail. To sudkyňa dôkazy zamietla, ale ja som to pripisovala právnikovi. Vyčítala som to svojmu právnikovi, lebo mi mal pomôcť, ale podľa mňa mi nepomohol.

„Prečo nemôžem svedčiť? Vysvetliť to?“ spýtala som sa ho. „Lebo vás pri krížovom výsluchu zničia,“ odvetil. „Nemôžem dovoliť, aby ste sa takto odpísali. Nijaký schopný právnik by vás neposlal na lavicu svedkov.“

Keď som ho o to požiadala znovu, vychrlil na mňa otázky. Akou prácou som sa živila. Aký vzťah som mala s Kennedym a s inými zákazníkmi. Kedy a ako som sa rozhodla zdvihnúť ťažký nástroj. Ako vnímam fakt – fakt, zopakoval –, že som udrela muža sediaceho na stoličke, muža, ktorý nemohol chodiť bez pomoci dvoch bariel. Pokúšala som sa mu na otázky odpovedať. Moje odpovede rozbil na cimpr­‑campr a prerobil ich na ďalšie otázky a ja som sa pokúsila odpovedať aj na ne, ale šlo to ťažko. Keď vypálil ďalšiu otázku, skríkla som, nech čuší.

„Nebudete svedčiť,“ zopakoval.

Dvanásť ľudí v  porote sa teda dozvedelo, že mladá žena pochybnej morálky – striptérka – zabila slušného občana, veterána z Vietnamskej vojny, ktorý utrpel pracovný úraz a zostal naveky mrzákom. Keďže pri tom bolo ešte aj dieťa, prilepili k tomu obvinenie z ohrozenia maloletého. Kašlali na to, že to bolo moje dieťa a že ho ohrozoval práve Kurt Kennedy.

Johnsonov právnik ma presviedčal, aby som priznala vinu. Odmietla som. Vedela som, ako systém funguje, aspoň zhruba. Väčšina prípadov sa nikdy nedostane pred súd, pretože obžaloba zastraší obžalovaných, aby vyhlásili, že sa cítia vinní, a právnici tento postup uprednostňovali z vlastných dôvodov – nechceli totiž prehrať. Moja situácia bola iná. Boli v nej isté okolnosti. Každý, kto tam bol a poznal by minulosť, by bol pochopil, čo sa stalo a prečo, hoci nikto tam nebol a nikto ju nepoznal a nikto nič nepochopil.

Vtedy som si však vôbec neuvedomila, že väčšina ľudí priznáva vinu, pretože netúži stráviť zvyšok života vo väzení.

•••

Nikdy som o ňom nerozmýšľala ako o svojom právnikovi. Vždy len ako o Johnsonovom, hoci som nepoznala Johnsona a neuvažovala som, čo sa s ním asi stalo; bol len ďalším telom, ktoré vtlačili do systému, Johnson, človek milión. No aj tak mi bol Johnson sympatický. Matka jeho priateľky bola šerifka a do pekla s každým, kto to spochybňoval.

•••

Na súde Johnsonov právnik stále opakoval „Beriem späť“. Po každej druhej vete: „Beriem späť.“ Možno to bolo normálne. To som nevedela. No vždy keď to povedal, opustil ma ďalší kúsok odvahy.

•••

Porota sa nedozvedela, čo mi robil Kurt, nič o neúnavnom prenasledovaní, vyčkávaní, sledovaní, vyvolávaní, opätovnom vyvolávaní, o tom, ako sa len tak hocikde nečakane zjavil. Nič z toho nesmelo odznieť na súde. Porota sa dozvedela, že bola použitá železná tyč na pneumatiky (dôkaz číslo 89). Že obeť sedela v kresle na terase, keď dostala prvý úder (dôkaz číslo 74), a že ju počuli kričať o pomoc (svedkyňa číslo 17, Clemencia Solarová).

•••

Koľko pitiev ste vykonali, spýtal sa prokurátor súdneho lekára, svojho prvého svedka.

„Vyše päťtisíc, pane.“

„Koľko z toho s poranením hlavy?“

„Odhadol by som, že stovky.“

Súdny lekár na fotografiách našiel a ukázal dve smrtiace rany. Uvádzanou príčinou smrti bola vážna trauma lebky a chrbtice. Súdny lekár poznamenal, že pán Kennedy podľa všetkého vyvrátil na verande obžalovanej veľké množstvo krvi.

„Koľko úderov dostal pán Kennedy do hlavy?“ spýtal sa štátny zástupca.

„Najmenej štyri. Možno päť.“

„Spájala sa s toľkými údermi, koľko utrpel pán Kennedy, veľká bolesť?“

„Isteže.“

„Sú zranenia na jeho rukách a nohách typické pre prípady, keď sa niekto pokúša brániť?“

„Áno, je to tak.“

„Je pravda, že lebku päťdesiatnika je možné rozbiť aj s použitím menšej sily ako lebku oveľa mladšej osoby?“ Toto sa opýtal Johnsonov právnik pri krížovom výsluchu.

„Zrejme áno, ale…“

„Námietka. Hypotetická otázka.“

„Námietka sa prijíma.“

•••

Prokurátor zavolal svedčiť jednu moju susedu. Clemence Solarová bola schopná odprisahať čokoľvek, aby jej niekto venoval pozornosť, napríklad aj to, že počula Kurta volať o pomoc. Klamárka. Svedok obhajoby, chlapík menom Coronado, býval o dom ďalej od Clemence. Nikdy som sa s ním nerozprávala. Vedel iba po španielsky a ja iba po anglicky. Pamätám sa, ako pred domom opravoval autá. Raz z jeho vlastného auta vytiekla celá nádrž benzínu rovno na ulicu a iný sused naňho nakričal. Povedal policajtom, že videl, ako sa Kurt Kennedy priviezol na motorke, zaparkoval a čakal. Počul hádku a bol si istý, že to, čo sa odohralo, bolo v sebaobrane. To bol plán. Johnsonov právnik ho vypočul a ten muž súhlasil. Ponúkol sa, že bude svedčiť.

„Na pána Coronada boli vydané zatykače v okrese San Bernardino,“ oznámil prokurátor sudkyni. „Za tie roky viackrát šoféroval pod vplyvom a má prikázanú liečbu.“

Tlmočník to preložil svedkovi, môjmu svedkovi, môjmu susedovi, pánovi Coronadovi, ten sa obrátil k sudkyni a prehovoril. Tlmočník prekladal.

„Vaša ctihodnosť, chcem to teraz napraviť. Chcem to okamžite napraviť. Urobím čokoľvek, čo bude treba.“

Sudkyňa a súdny úradník sa hlasno poradili o zatykači na svedka a o tom, ktorý súd robí na počkanie.

„Pane, vaše právne problémy sú v okrese San Bernardino. Budete to musieť vybaviť tam. Je piatok, dnes nerobia na počkanie. Choďte tam v pondelok ráno.“

Muž znovu prehovoril, zrejme celkom nepochopil, čo mu povedal tlmočník.

„Vaša ctihodnosť, som pripravený. Vyplatím pokuty a odpykám si trest. Chcem to dať do poriadku hneď teraz. Vaša ctihodnosť, som pripravený, chcem to dať hneď teraz do poriadku.“

To bol náš svedok. Muž, ktorý mi chcel pomôcť, ale nemohol.

•••

V deň, keď sa prednášali záverečné reči, Johnsonov právnik vyzeral, že má vypité. Vykrikoval na porotu, dupal nohou. Oslovoval ich karhavým tónom, akoby oni, porotcovia, urobili niečo zlé. Porota s ním ani so mnou nechcela mať nič spoločné. Vyplnila formulár a odovzdala ho sudcovi. V tom formulári sú dve okienka. Hovorca poroty začiarkol jedno z nich.

[…]

Preklad Marína Gálisová

Viac o knihe Klub Mars a jej autorke Rachel Kushnerovej nájdete na stránke Inaque.

Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on print
Share on email