2
STRÝKO ČÍSLO DVA JE MŔTVY
Včera popoludní som stála vo dverách a chystala sa do práce, keď mi zavolala Leili.
„Strýko Saddeq…“ povedala tým istým bezvýrazným tónom, ktorým mi oznámila smrť všetkých našich strýkov a otca. Mala som si domyslieť, že sa niečo stalo, keď mi zavolala tak neskoro. Leili mi totiž voláva len veľmi skoro ráno, cestou do práce, v zhone a zadýchaná, a hneď sa ospravedlňujúc, že ma budí. Má nejaký psychický blok a odmieta si pripustiť, že spávam len niekoľko hodín a aj to len na jedno oko. Moju nespavosť však spomína pred inými ľuďmi – zvyčajne tým premostí k vlastnému zúfalému nedostatku spánku, o ktorý ju už roky oberá rodina a práca. Ale keď je so mnou sama, poprie to. Mám na mysli, že poprie úplne všetko.
„Zomrel dnes dopoludnia, okolo jedenástej…“
V tej chvíli som videla, ako popod prah dovnútra vbehol šváb. Celá moja pozornosť sa sústredila na lesklú škvrnu, ktorá utekala ku kúpeľni. Byt zamorili už pred niekoľkými týždňami; na prízemí je reštaurácia. Napriek hodinám upratovania a striekania kútov čoraz toxickejšími prípravkami sa zdá, že „inváziu nie je možné zastaviť“.
Kým Leili rozprávala, podarilo sa mi švába pristúpiť. V snahe nemyslieť na strýka číslo dva sa mi zdalo, že počujem, ako sa mu vnútornosti rozlievajú po podlahe.
„Počúvaš ma?“ spýtala sa Leili podráždene.
„Áno, počúvam,“ zaklamala som a zvyšky švába som utrela starou vreckovkou zhúžvanou vo vrecku.
Chcela som položiť, ale Leili plakala. Taká je Leili, napadlo mi, vznáša sa v bielom plášti pravdepodobne pred jedným z vysokých okien vo svojej oftalmologickej ordinácii vo štvrtom parížskom obvode, kľúčne kosti jej vystupujú a špičku nosa má studenú; ako vždy prosí o útechu. Leili, moja staršia sestra, citlivá a krehká ako stará čipka. Okamžite som pátrala v mysli po slovách v márnej nádeji utešiť ju, ale kým som našla zázračnú vetu, ktorá by nám pripomenula strýka číslo dva tak, aby sme sa usmiali, spýtala som sa: „Povieš to mame?“
Odkedy ochorela, volala som ju mama. Neviem, ako došlo k tomu, že som ju prestala oslovovať krstným menom. Neviem, či si to sestry všimli, či sa o tom spolu rozprávali. Ak aj áno, nespomenuli to predo mnou. Stále ju volali Sára.
„Neviem… neviem, či Sára…“ Leili sa odmlčala. Ako melódiu, ktorú spoznáte pri prvých tónoch, som rozoznala suché ticho pred vzlykmi. Ticho, ktoré vystihuje všetko, čím Sára bola a čím už nie je. A Leili sa rozvzlykala.
Sára bola vysoká (172 cm), štíhla (57 kíl), mala SophieLorenovskú postavu, ako sa zvyklo hovoriť v Teheráne. Čierne vlasy a oči. Obočie starostlivo vytrhané. Na spodnej časti nosa mala malú hrčku. Ústa, ktoré mali rovnaký tvar ako ústa jej matky Emmy Aslanianovej, vám v prípade, že sa venujete etnomorfológii, naznačovali jej arménsky pôvod.
Sára bola zábavná. Vedela hovoriť teheránskym slangom čalemejdúni, až sme kričali od smiechu.
Sára bola matkou, učiteľkou dejepisu a zemepisu, politickou aktivistkou, predsedníčkou združenia vlastníkov bytov, predsedníčkou rodičovského združenia, šéfredaktorkou novín Djombesh (Hnutie), ktoré založila so svojím manželom. Vstávala každý deň o pol šiestej, líhala si medzi pol jednou a jednou ráno.
Sára bola naplnená láskou k celému ľudstvu a obavami oň. Skôr ako vstala, za úsvitu, rozmýšľala, čo uvariť, kúpiť, pripraviť, aby potešila rodinu a priateľov. Keď nás zobudila presne o šesť štyridsaťpäť (Mozartom), raňajky boli hotové (a niekedy dokonca aj obed), záchod a kúpeľňa umyté, rastliny poliate a stádo túlavých mačiek, ktoré sa zhŕkli za kuchynským oknom, nakŕmené. Volali sme ju „Generál“ alebo „Kaprál Sadrová“. Alebo niekedy „Associated Press“, pretože mala úžasnú pamäť.
Pamätala si všetko, čo videla a zažila, všetko, čo jej povedali. Jej pevná a kompaktná pamäť bola výzvou pre čas, vedu a tých, ktorí sa domnievali, že na klebety sa zabúda. Vedela naspamäť všetky telefónne čísla, adresy, dátumy. Historické údaje so zameraním na udalosti týkajúce sa jej dvoch hrdinov – Napo-leona Bonaparta a Mohameda Mosaddeka. Dátumy narodenia vrátane narodenín jej nespočetných synovcov a neterí, kolegov, priateliek, našich susedov, ich detí a dokonca aj otcových bratov, ktorí si sami sotva uvedomovali, že sa vôbec narodili.
A potom zrazu nič. Prázdno. Ničota.
Jej mozog sa začal topiť v oceáne. Korok vznášajúci sa na nekonečnej hladine zabudnutia. Stalo sa to niekoľko mesiacov po UDALOSTI.
Dlho som bola presvedčená, že na uzdravenie sa potrebuje mňa, moju prítomnosť. Preto som sa vrátila do Paríža a postupne som upokojovala svoj život v nádeji, že upokojím aj ju. Ale nepotrebovala ma, rovnako ako nepotrebovala celý deň zapnutý televízor v rohu izby.
Sára bola matka. Tá druhá sa stala mamou.
Keď som položila, zrazu som si uvedomila, že som na ulici, a zazdalo sa mi, že vidím strýka číslo dva. Stál predo mnou uprostred hlučného Belleville. Videla som ho jasne ako čínske prostitútky na chodníku.
Pokúsim sa vám namaľovať jeho obraz vo vyblednutých farbách a s povrchom poškodeným rôznymi životnými ranami, tak ako na filmoch Super 8, ktoré nakrúcal starou kamerou značky Beaulieu na pláži. Pozrite sa na jeho štíhlu pevnú postavu schádzajúcu po schodisku v jeho dome, osvetlenú mihotavým svetlom veľkého krištáľového lustra. Čistý, oholený, s prešedivenými vlasmi sčesanými dozadu, oblečený v tvídovom saku na mieru, ostentatívne zapnutom na bruchu. Vreckovka je oranžová, menčestrové nohavice hnedé. Čierne kožené topánky sa lesknú na pozadí modrého hodvábneho koberca s geo-metrickým kvetinovým medailónom, typickým pre isfahánske koberce. Saddeqova kolísavá chôdza bola ako z americkej komédie zo sedemdesiatych rokov s Petrom Sellersom, kde by hral úlohu naivného boháča. Teraz kráča k Sáre, sediacej za stolom v salóne. Je ráno a Sára pije čaj z veľkej šálky.
„Si riadne šik!“ zvolá s úprimným úsmevom, zatiaľ čo za ňou sa Leili a Mína chichúňajú do obrúska špinavého od dulového džemu (pokiaľ ide o mňa, keďže som počula strýka číslo dva vychádzať z izby, čakám pri dverách do záhrady, aby som ho požiadala o povolenie ísť sa hrať von). Saddeq nakloní hlavu doprava a zasmeje sa ako plachý tínedžer, ktorému práve zložilo poklonu najkrajšie dievča v okolí. Šik (na iránsky spôsob sa vyslovuje ako šííík) je jeho obľúbené slovo. Dúfa, že ho bude počuť každé ráno; zaslúži si ho vždy, v akejkoľvek situácii.
Obraz strýka číslo dva je zo zimy 1978, pár mesiacov pred koncom revolúcie, ktoré sme čiastočne strávili v jeho dome, kde sa vzali moji rodičia. Nepamätám si, že by vtedy snežilo, hoci v Teheráne sa sneh drží celé mesiace vo výške menšieho múrika. Nepovedala Sára náhodou, že je to parížska zima? Hovorila o tej alebo o inej zime? Výraz som si zapamätala, hoci som netušila, ako vyzerá zima v Paríži. Ale pripadalo mi to úžasné, koniec koncov ako všetko francúzske od politického režimu až po vôňu šampónu. Pred revolúciou nás Sára brávala do francúzskeho supermarketu na jednej z bohatších ulíc na severe mesta. Vládla v ňom hrozivá čistota a bol naplnený najrôznejším tovarom, ktorý nám pripadal nesmierne exotický. Kúsky Francúzska vytrhnuté z celku nedostupného ako sen, ktoré sa k nám dostali vďaka ropnému zázraku. Vache qui rit, Nutella, jogurty Danone, camembert Caprice des Dieu, mydlo Zeste, cigarety Gitane. Žiarivo zabalené výrobky boli vystavené na železných policiach, na očiach, k dispozícii a nie nakopené ako v našich potravinách u aga Mohabatiho. Ceny uvádzané v tomanoch a frankoch boli také premrštené, že sme si nemohli dovoliť ani polovicu z toho, čo sme chceli. Odchádzali sme s malou taškou a pocitom, že za sebou nechávame fascinujúci svet, ktorý by kedykoľvek mohol navždy zmiznúť, podobne ako v kreslených filmoch.
Raz, keď som prišla domov z Bruselu, mi Sára povedala, že strýko číslo dva sa s manželkou presťahoval do bytu neďaleko centra. Niekoľko rokov predtým, počas iránsko-‑irackej vojny, základy ich starého domu poškodilo bombardovanie a už nemali silu na jeho nekonečnú údržbu. Byt v úzkej uličke v centre Teheránu bol obrovský. Schodisko viedlo na poschodie k množstvu miestností so stenami obvešanými zrkadlami. Gobelíny a predmety zdedené po predkoch dekorovali pozlátený masívny nábytok z dreva, kúpený od starožitníkov na blšom trhu marché aux puces (maršé o pus) v Paríži. Vo výsledku sa stretávali odlišné a nesúrodé epochy a štýly a budili dojem desivého nevkusu.
Správu som prijala s vypočítavým odstupom, rozhodnutá nedovoliť Sáre, aby vo mne prebudila bolestnú a úplne zbytočnú nostalgiu. Vedela som, že strýko číslo dva je chorý a nemôže sa ani len pohnúť z postele. Vedela som to tak, ako poznáme informácie, ktorých závažnosť sa ťažko chápe. Zemetrasenie, výbuch, vzdialená realita, ktorá nás ovplyvňuje a dotýka sa nás, ale zároveň zostáva mimo prítomnosti. Nedokázala som si ho predstaviť starého a chorého. V ktorej posteli ležal? V ktorej izbe, v ktorom byte, v ktorej štvrti? Hoci som poznala názov novej štvrte, netušila som, kde je. Odkedy v krajine zavládol islamský režim, všetky názvy ulíc a štvrtí sa zmenili, ajatolláhizovali, čím zmazali odkazy a spomienky. Mohla som mu zavolať, ale čo by som mu povedala?
„Nemusíš nič hovoriť,“ vysvetľovala mi Sára. „Nebude to nutné. Pozdrav sa a teta a strýko budú hovoriť za teba.“
Ale aj to presahovalo moje schopnosti. Počuť ich hlasy, predstavovať si ich na mieste, ktoré kedysi bolo mojím domovom, kde som bola šťastná tak, ako už asi nikdy nebudem. Ako je možné, že to miesto stále existuje a ja už nie som jeho súčasťou? Ako bola vôbec možná taká absurdita? Samozrejme, že som poznala odpoveď na všetky tieto a mnohé ďalšie otázky, ale nestačilo to na vysvetlenie ťaživého dojmu krutosti a nespravodlivosti, ktorý ma pri pomyslení na to drvil a stále drví. Pravdupovediac, strýko číslo dva bol preč už veľmi dlho a správa o jeho smrti len potvrdila to, čo som už vedela: už ho nikdy neuvidím. Rovnako ako už nikdy neuvidím Irán. Viem to od chvíle, keď moje nohy v matkiných topánkach prekročili virtuálnu hranicu medzi Iránom a Tureckom, približne o 4.30 ráno 25. marca 1981.
Z mnohých dôvodov mi bol zo všetkých strýkov najbližší. Prvýkrát sme uňho bývali v auguste 1978, keď sa protestné hnutie proti šachovmu režimu zradikalizovalo. S pribúdajúcimi demonštráciami vo veľkých mestách, ktoré sa striedali s krvavými epizódami, sa stupňovali represie, vedúce k zavedeniu stanného práva. Neprešiel deň, aby nezatkli alebo nezabili politických aktivistov. Saddeq požiadal našich susedov Nasrovcov, aby ma doviezli k nemu deň nato, čo Sáru odviezli do nemocnice po prudkej hádke s vysokopostaveným vojakom, generálom Mansúrom Rahmáním, ktorý chcel v zúrivosti zabiť môjho otca. Dárius, hľadaný tajnou políciou SAVAK, sa skrýval niekde v útrobách Teheránu. Z bytu odišiel dva dni predtým, okolo poludnia v sparnom lete, v sprievode niekoľkých znepokojene vyzerajúcich priateľov. Napätie eskalovalo po požiari kina Rex v Ábádáne. Dárius sa prvý raz nevzpieral a súhlasil s odchodom, hoci sa tváril skleslo ako brankár, ktorý dostal gól z penalty.
Od toho dňa odchádzal a vracal sa domov v rôznom čase, pričom celá situácia vyvrcholila, keď sa musel ukryť. Z úkrytu vyšiel až vo februári 1979, dva týždne po Chomejního návrate do Iránu.
Keď som prišla do domu strýka číslo dva, Leili a Mína tam už boli. Bol sám. No, sám s Bibi, vernou slúžkou, ktorá nasledovala Núr z otcovského andarúni až sem. Saddeqova manželka, bohatá dedička z inej veľkej mázandaránskej rodiny, samostatná a sympatická snobka, sa uchýlila na svoj mázandaránsky statok do ústrania pred revolučným nepokojom. Ich dve dospelé deti si žili vlastný život: dcéra, vydatá matka troch detí, bývala niekoľko ulíc od rodného domu a syn rozhadzoval rodičovské peniaze v USA.
Strýko číslo dva trval na tom, aby sme bývali v jeho chránenom, na dvakrát zamknutom dome, z ktorého niekoľko hodín po našom príchode zmizlo všetko, čo by nám mohlo pripomínať vonkajší svet – televízor, rádio, kľúče od dvier do záhrady. Cez deň nás učil variť, šiť, pliesť, vyrábať handrové bábiky a návliečky na vankúše. Udržiaval nás v stave falošnej normálnosti, mimo času, ako siroty v Andersenovej rozprávke, ktoré bolo treba napriek všetkému pripraviť na život slušných manželiek. Po večeroch nám rozprával príbehy, v ktorých jeho Matka vždy skončila ako mučeníčka a on v slzách.
Strýko číslo dva ako uchovávateľ rodinnej legendy v priebehu rokov šikovným spojením reality a fikcie väčšinu svojich príbehov skonsolidoval do osobného naratívu, ktorý vyhovoval jeho bratom, strýkom, tetám, bratrancom a sesterniciam z ktoréhokoľvek kolena. Za letných večerov nám ich na terase svojej vily v Mázandaráne, sediac ako obvykle v kresle s výhľadom na Kaspické more, s pôžitkom servíroval, poťahujúc z vodnej fajky, a umne korenil komickými efektmi. Sám sa nahlas zasmial, naklonil hlavu a kútikom oka sledoval svoje publikum. A smiali sme sa aj my, pričom dospelí, ktorí zachytili sexuálne narážky, sa smiali ešte hlasnejšie ako deti.
Avšak odkedy nás zobral pod svoju strechu, prenikali do jeho príbehov metastázy drámy. Nielenže sme sa už nesmiali, ale nevyhnutne sme sa objímali ako chór rozochvený vzlykmi strýka číslo dva. Podľa Leili, ktorá mala rada vysvetlenia a analýzy, náš strýko nežialil pre prehnanú lásku k Matke, ale pre lásku k nášmu otcovi. Hovorila, že jeho príbehy ovládli úzkosť a strach, ktoré potlačili komické epizódy a nahradili ich desivými. Bitie, týranie, mučenie, vraždy. Všetky hrôzy, ktoré mohli kedykoľvek postihnúť našich aktivistických rodičov.
Raz v noci som s nosom prilepeným na okno zosnovala tajný plán úteku. Leili ma chytila za plece a prudko ma otočila.
„Si taká sebecká, že ani nevidíš, že sa o nás stará, tvári sa, že je všetko v poriadku, a večer sa zrúti! Tomu sa hovorí dépression.“
Leilina slovná zásoba, ktorá sa vďaka čítaniu veľkolepo obohatila, obsahovala slová, ktorých význam mi úplne unikal. Všetky boli vo francúzštine, v našom vyučovacom jazyku od škôlky až po veľmi nóbl lýceum Razi – francúzsku školu v rezidenčnej štvrti na severe Teheránu –, kam nás Sára napriek neskutočnému školnému poslala. Dôvody, ktoré ju viedli k rozhodnutiu v úplnom rozpore s naším životom v stredostavovskej štvrti, s jej politickými názormi a prácou učiteľky na štátnej strednej škole, boli zložité. Samozrejme, že nám chcela poskytnúť všetky možnosti na úspech, čo nepochybne znamenalo vysokoškolské štúdium v zahraničí; samozrejme plánovala, že sa po štúdiu vrátime do Iránu a prispejeme k rozvoju krajiny. Za jej zdanlivým pragmatizmom sa však skrývala nesmierna vášeň pre Francúzsko, kde sama strávila rok na štipendijnom pobyte, ktorý bol súčasťou jej diplomovej práce o Jeanovi-‑Jacquesovi Rousseauovi. Len rok, ako prelud uprostred púšte. Tak ako niektoré matky, ktoré snívali o tom, že budú kráľovnami krásy, prihlasujú svoje dcéry do súťaží miss, Sára nás zapísala na Lycée Razi.
Na rozdiel od sestier som francúzštinu nemala rada. Jazyk mi pripadal vyumelkovaný/nafúkaný a mimo školy som sa ním odmietala zaoberať. Nedotkla som sa kníh z Bibliothèque Rose et Verte, ktoré som zdedila po sestrách a ktoré Sára starostlivo zoradila na poličke nad mojou posteľou. Asterixa a Tintina som nečítala vo francúzštine, ale v perzštine a snažila som sa hlasno smiať, aby som naštvala sestry, ktoré považovali preklady za trápne.
V skutočnosti som neodmietala francúzštinu, ale nepísanú dohodu iránskych študentov na Lycée Razi, pochádzajúcich z vyšších vrstiev, pričom niektorí z nich boli nehorázne bohatí, považovať ju za nadradenú perzštine. Z toho pramenila ich istota, že keď hovoria týmto jazykom, sú sami nadradení ostatným Iráncom, tupej, nevzdelanej mase stratenej v zapadákove Blízkeho východu, ktorá jedla ryžu lyžicou, akoby to bola polievka. V triede sa súťažilo, kto sa vie najlepšie vyjadrovať po francúzsky, stráviť najdlhšie prázdniny vo Francúzsku, obliecť sa do značky Cacharel alebo nosiť v zime topánky Moon Boots. Niektorí dokonca hovorili po francúzsky so súrodencami a otca oslovovali „papá“ namiesto vulgárneho a zaostalého „baba“. Francúzski študenti sa považovali za bohov, ktorí k nám veľkoryso zostúpili, aby nám odovzdali trochu zo svojej sofistikovanosti. Hlavnou voľnočasovou aktivitou bola snaha o to, aby vás prijali medzi seba. Pohŕdala som ich samoľúbosťou, hoci som tajne snívala o Moon Boots.
[…]
preklad Aňa Ostrihoňová
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Dezorientálka a jej autorke Négar Djavadi nájdete na stránke Inaque.