Vychádza román Anomália francúzskeho spisovateľa Hervého Le Telliera, za ktorý vlani dostal prestížnu Goncourtovu cenu.
PRÁČKA
10. marca 2021
Východné pobrežie USA, medzinárodné vody
42° 8’ 50’’ S 65° 25’ 9’’ Z
Všetky pokojné lety sa podobajú, ale každý búrlivý je búrlivý po svojom. Je šestnásť hodín trinásť minút, keď sa let AF006 Paríž – New York na juhu Nového Škótska ocitne pred vatovitou bariérou obrovského kumulonimbu. Oblačný front sa veľmi rýchlo dvíha. Je vzdialený ešte asi štvrťhodinu letu, ale rozpína sa do oblúka stovky kilometrov na juh i na sever a dosahuje výšku už asi 45 000 stôp. Boeing 787, ktorý letí vo výške 39 000 stôp a začína zostupovať k New Yorku, mu nebude môcť uniknúť a kokpitom to začne prudko zmietať. Druhý pilot porovnáva mapy a meteoradar. Široký studený oblačný front nebol ohlásený a Gid Favereaux nie je iba prekvapený, ale aj úprimne znepokojený.
Nepreniknuteľný sivý múr, hrajúci navrchu dúhovými farbami od oslepujúceho slnka, sa k nim ženie šialenou rýchlosťou, hltavo požiera vrstvu oblakov, ktorá ho vyživuje a podopiera. Veliteľ Markle si nastaví frekvencie Bostonu, skúma prístroje, meteoradar, ktorý sa na stodvadsiatich námorných míľach sfarbuje načerveno. Keď sa na svojich frekvenciách ozve Boston, pokrúti hlavou a položí kávu.
„Všetkým lietadlám na riadiacej veži Boston. Z dôvodu výnimočných podmienok na východnom pobreží sú zatvorené všetky letiská s výnimkou KJFK. Už polhodinu neštartovalo z východného pobrežia nijaké lietadlo. Žiadne z nich sme nemohli upozorniť skôr, pretože situácia sa mení príliš rýchlo. KJFK Canarsie zostáva otvorené na pristátie.“
„Riadiaca veža Boston, dobrý deň, Air France 006, úroveň tri deväť nula smerom na Kennebunk. Máme pred sebou obrovskú masu. Žiadame kurz tri päť nula na ďalších osemdesiat míľ.“
„Air France 006, tu je riadiaca veža Boston. Máte voľno na manévrovanie. Okamžite sa spojte s Kennedyho letiskom na frekvencii 125.7. Bye, bye.“
Markle sa zamračí, vidí, ako sa pred ním neľútostne zatvára horizont zo severu na juh. Na jeho predposledný let ponad Atlantik mu obloha poskytuje nezabudnuteľnú spomienku. Spája sa s letiskom.
„Kennedy Approach, od Air France 006, máme dosť paliva, aby sme sa mohli odkloniť od južného kurzu a zísť pozdĺž oblačného frontu až po Washington.“
Ozve sa kliknutie a následne iný ženský hlas, hlbší.
„Ľutujem, 006. Zamietnuté. Rovnaké podmienky sú až po Norfolk. Na juhu je to teraz možno ešte horšie. Ak môžete, zostúpte na jeden osem nula a vráťte sa na smer do Kennebunku. Udržujte si parametre.“
Markle pokrúti hlavou, preruší spojenie, vezme do ruky kabínový mikrofón a upokojujúcim hlasom – najskôr po anglicky a vzápätí veľmi približnou francúzštinou – sa prihovorí pasažierom:
„Tu je kapitán, vráťte sa, prosím, ihneď na svoje miesta a pripútajte sa. Taktiež, prosím, vypnite všetky elektronické zariadenia. Pôjdeme cez oblasť s veľmi silnými turbulenciami. Opakujem: poletíme cez veľmi turbulentnú oblasť. Tašky a počítače odložte, prosím, pod sedadlo pred sebou alebo do skriniek na to určených. Nenechávajte si nijakú tekutinu a stolík pred sebou zaistite. Členovia posádky, skontrolujte, prosím, bezpečnosť cestujúcich a kajuty a potom sa urýchlene vráťte na svoje miesta. Opakujem, po skontrolovaní bezpečnosti cestujúcich sa okamžite vráťte na svoje miesta.“
Kumulonimbus sa približuje, je to supercela, ale zďaleka nie klasická. Nie je to nijaký samotársky cirrus spissatus, čo stúpa až do horných vrstiev atmosféry, sú to desiatky oblakov akoby neviditeľnou rukou zdvihnutých do tropopauzy, kde sa spájajú. Lode na mori sa museli dostať do príšernej tlakovej níže. Za dvadsať rokov diaľkových letov Markle niečo také nevidel. Prinajmenšom je to búrka roka. Vyčnievajúce vrcholy dosahujú výšku šestnásť kilometrov. Mohol by sa pokúsiť prešmyknúť pomedzi dva stĺpy, ale to by znamenalo vrhnúť sa do ďalšieho, ktorý je za nimi. Meteoradar už ukazuje dlhý šikmý červený pruh – stenu z vody a ľadu.
„Videl si, akou rýchlosťou sa to zväčšuje?“ znepokojuje sa Gid. „Len čo sa dostaneme na okraj, schytáme šialený zostupný prúd. Cez to nemôžeme prejsť.“
Gid sa má prečo znepokojovať, hovorí si Markle, o to viac, že má za sebou iba rok na transatlantických letoch a tri na diaľkových. Znovu zapne mikrofón a v snahe odľahčiť situáciu sa prihovorí cestujúcim bezstarostným hlasom.
„Hello folks, znova sa hlási kapitán Markle a opäť vás žiadam, aby ste zostali sedieť na svojich miestach, zapli si pásy a skontrolovali, či ich majú dobre zapnuté aj deti sediace vedľa vás. Opakujem, vypnite všetky elektronické zariadenia. Je veľmi pravdepodobné, že v nasledujúcich minútach sa dostaneme do vzdušnej diery. Členovia posádky, keď bude zaistená bezpečnosť, vráťte sa, prosím, hneď na svoje miesta… Čakám od vás potvrdenie.“
„Potvrdzujem, všetci sú v zabezpečenej polohe,“ ozve sa hlas hlavnej stevardky.
„Okej, bude to zrejme pôsobivé a ručím vám, že na to budete spomínať do konca života, ale sľubujem, že sa nikomu nič nestane, ak ste dobre pripútaní. Bude to niečo ako jazda na horskej dráhe, takže pre tých, čo majú radi jarmočné atrak…“
Náhle, ešte pred dosiahnutím okraja teplého frontu, sa boeingu nedostáva vzduchu, ktorý by ho udržal v povetrí, a začne prudko klesať. Napriek izolácii na dverách kokpitu sa Marklovi a Favereauxovi zdá, že počujú výkriky cestujúcich.
Lietadlo padá voľným pádom desať nekonečných sekúnd, potom sa v šialenom sklone, v tridsaťstupňovom uhle nanútenom autopilotom, ktorý prevzal manuálne riadenie, vnorí do kumulonimbu na tom najhoršom mieste, na juhozápade stĺpu. Vzápätí sa boeing prevaľuje vo víriacich prúdoch oblaku a zrazu sa v kokpite, kde je tma ako vo vreci, rozžiari svetlo a ozve sa príšerný rachot: okná ostreľujú stovky ohromných krúp, zanechávajúc tu a tam stopy na pancierovom skle. O niekoľko zdanlivo nekonečných okamihov sa boeing napriek náporom tornáda dostane do teplého vzostupného prúdu, kde sa mu dostane trochu vztlaku, čo vzbudzuje intenzívny pocit, akoby sa horská dráha v spodnej časti trieštila.
Markle, napevno pripútaný vo svojom kresle, tlačí obidva General Electric na maximum, pretože… čo je to za svinstvo, tieto búrkové oblaky, keby boli na linke Rio – Madrid, v blízkosti rovníka, nepoviem, ale čo robia tu, uprostred severného Atlantiku? Doriti, veď to je úplne idiotské, máme tie najvýkonnejšie motory, superpružné krídla, nenecháme sa predsa zlomiť vo dvoje ako nejaký mizerný malý prototyp, to nie je možné. Na simulátore sme to zvládli desiatky ráz, so zlyhávajúcimi motormi, zníženým tlakom, poruchou palubných počítačov, hádam to neprehráme v realite. Markle nemyslí na svoje deti ani na svoju ženu, ešte nie, ale možnože piloti vždy umierajú tak, že si nestihnú premietnuť svoj život, a už vôbec nemyslí na cestujúcich, iba sa pokúša zachrániť veľký, ťažký a nemotorný boeing, a tak opakuje pohyby, ktoré pozná naspamäť, znova a znova opakované úkony, spolieha sa na svoje reflexy a dvadsaťročné skúsenosti. Napriek všetkému je to čertovská vec.
Marklom a Favereauxom to zmieta, prekrikujú sa, sú celí sinaví, sústredení na svoje prístroje, bojujú s búrkou – neskôr sa dozvedia, že to bola najprudšia a najneočakávanejšia búrka za posledných desať rokov –, kontrolka ľavej turbíny ukazuje pätnásťpercentnú stratu výkonu, ale palubnú elektroniku ruší intenzívne elektrické pole. Lietadlo napokon tornádu odolá, drží sa približne na horizontále, nakoniec sa ustáli, a aj keď krupobitie neslabne a povrch čelného skla je posiaty škrabancami, na druhom, vnútornom skle nie je nijaká znepokojujúca mikroprasklina.
Len čo sa otrasy zmiernia, i keď iba o málo, Markle osloví cestujúcich. Napriek ohlušujúcemu hukotu v pilotnej kabíne sa usiluje nekričať.
„Sorry, folks, za tie turbulencie. Teraz budeme musieť pokračovať v ceste smerom na New York krížom cez kumulonimbus a zostať v tejto práčke ešte aspoň…“
Náhle do kokpitu opäť preniknú oslepujúce lúče slnka, boeing brutálne akceleruje, obnoví sa ticho a problémy zostávajú za nimi.
Ohromený Markle kontroluje riadenie. Lietadlo letí absolútne perfektne, s pravidelným vrčaním, ale všetky prístroje sú rozladené. Napriek závratnému pádu trvajúcemu dobrých päť minút prístroje znovu ukazujú nastavenú výšku 39 000 stôp, meteoradar odmieta hlásiť akúkoľvek poruchu a zjavný kurz je dva šesť nula. Berie si mikrofón interného telefónu.
„Tak teda, ako ste spolu so mnou skonštatovali, práve sme vyšli z mračna bez priveľkých škôd. Zostaňte, prosím, pripútaní až do ďalších inštrukcií a nechajte svoje elektronické zariadenia vypnuté. Členovia posádky sa môžu odpútať, ďakujem. Prosím, podajte správu o kabíne.“
Markle vypne mikrofón a vypíše na transponder núdzový kód 7 700. Znovu si nasadí slúchadlá a volá Kennedyho letisko – Approach:
„Mayday, mayday, mayday, Kennedy Approach, tu je Air France 006. Po prechode pásmom turbulencií a vrstvou so silným krupobitím nemáme zranených, ale nemáme prístroje ani výšku, ani rýchlosť, radar je nefunkčný, čelné sklo veľmi poškodené.“
Z riadenia letovej prevádzky na Kennedyho letisku sa tentoraz ozve prekvapený mužský hlas.
„Mayday sme prijali, Air France 006. Môžete potvrdiť kód transpondera 7 700?“
„New York, Air France 006, potvrdzujem, transponder 7 700.“
Hlas, v ktorom sa zreteľne ozýva hlboké nepochopenie, opakuje:
„Air France, z Kennedyho letiska Approach, potvrďte transponder 7 700. Naozaj hovoríte Air France 006?“
„Potvrdzujem, Air France 006, mayday. Potvrdzujem transponder na 7 700, prešli sme cez veľký oblak s krupobitím, máme popraskané čelné sklo, kupola nad anténou je určite preborená.“
Spojenie sa na niekoľko dlhých okamihov preruší.
Markle sa v pomykove otočí k Favereauxovi. Trikrát vložil kód transpondera a Kennedyho letisko ho ešte stále neidentifikovalo. Náhle sa spojenie obnoví. Tentoraz sa ozve ženský hlas, ale menej spevavý než prvý a nie taký milý.
„Air France 006, mayday, z Kennedyho letiska. Tu je kontrola letovej prevádzky, uveďte, prosím, meno kapitána letu.“
Marklovi od ohromenia padne sánka. Počas celej jeho kariéry sa nikdy nijaká kontrola nepýtala na meno pilota.
„Air France 006, mayday, z Kennedyho letiska. Opakujem: kto je veliteľom letu, prosím?“
[…]
preklad Mária Michalková Rovná
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Anomália a jej autorovi Hervé Le Tellierovi na stránke Inaque.